My sme národ malý,
biedný, nepatrný,
my máme ustlaté
na hloží a trní.
My sme zlomek velkej
ríše Svätopluka,
nám až srdce sviera,
stiska, žialom puká.
Nás sverepý živáň
ubíja, otročí,
nám už slze vyschly
z uplakaných očí.
Nám už beťár z hrdla
trhá jazyk rodný,
útlu mlaď sožiera
ten Herodes svodný.
Naše utrpenie
nemá v svete páru,
až lupičskou rukou
siaha ku oltáru.
O všetko nás obral,
i dušu ubíja,
no jedno nemôže
vziať nám dračia zmyja.
Nevyrval nám z duše
pevnú viery pásku,
ni nádeju v Boha,
ni nebeskú lásku.
A toto nás spasí,
k víťazstvu dovede,
to nám sladí suchý
chlebík v našej biede.